Rok sa s rokom stretol. Cesta slnečného božstva prešla
svoju každoročnú púť, Morena bola hodená do rieky, vatry na oba slnovraty
zapálené. Pre spokojnosť ľudí, vzdávajúcich hold najmä hromovládcovi chýbala už
len jedna vec. Každoročné oslavy v Kremnických vrchoch, ľuďmi vyhľadávané,
s medzinárodnou účasťou a pomerne bohatou históriou.
Tento rok bol zasa niečím špeciálny. Pre mnohých možno ani
nie, veď nováčikovia boli natešení zo všetkého a my, ktorí sme sa aj
niečím zapojili, sme zažili aj nejakú tú nervozitu. Klasický presun na miesto
diania v poradí už 15. Perúnových dní bol pre mňa tradičnejší než všetko
ostatné. Spolu s našim starešinom som preto plný nadšenia docválal do
kultového pohostinstva Pod baštou. Asi prvýkrát za tie roky som zažil niečo ako
prázdnu terasu. To skutočne tentokrát budeme sami? Neistota sa dala krájať!
Nikto neprichádzal. Nakoniec sa dostavil Nivoslav a oznámil, že ideme asi
poslední. No to ma podrž! Vďaka ovládaniu telefónov komorkowych sme prišli na
to, že predsa len nejaká tá poľská posádka, ktorú zdržal predražený martinský
cestný zázrak za milióny dukátov bude meškať. K tomu sa pripočítala aj
bratislavská elitná úderka obsahujúca nejakých tých fanúšikov slovinskej
industriálnej scény, germánskych obyčajov a jedného člena, podľa ktorého
zelenina slúži len na dekoráciu. Tieto fenomény a ešte niečo viac sme sa
rozhodli prediskutovať v neďalekej poľovníckej reštaurácii. Asi by som
dostal pokarhanie, keby som nespomenul ako riešenie zvláštneho afrického
fenoménu s kokosovým olejom vyvolalo všeobecné pohoršenie posádky
reštaurácie. No tá akosi nevedela svoje pocity vyjadriť slovami a tak sme
riešili tieto nevšedné tradície naďalej. Dostavil sa oneskorený poľský kolega
s celou rodinkou, dostali sme nejaké darčeky a postupne sa na oblohe
ukazoval náznak večera. Po presunutí na miesto diania našich slávností sme sa
postupne zvítali so zvyškom, prichystali veci na prespanie a nejako sa
zaradili do načatých debát rôznych skupiniek ľudí. Pribúdala nálada, stupňovala
sa zábava a družnosť ako po minulé roky pokračovala do neskorých hodín.
S nástupom sobotného rána sa začali aj nejaké tie
prípravy na deň, pre ktorý sme tu vlastne všetci prišli. Ja s kolegom
Džidžim a Slavoronom sme sa rozhodli ignorovať všetkých ľudí aj s ich
výhovorkami (pozdravujem Pieskomila!) a pobrali sme sa na výlet do
Badínskeho pralesa. Chlapci sa nezabudli dobre obuť a ja som musel byť za
rebela. Nepamätám si, kedy naposledy a či vôbec som niekedy šiel na
turistiku v sandáloch (ich českú variantu som ale nepoužil, stačil
klasický Kristusov outfit), ale tak všetko je prvýkrát. Žíhľava, drevo,
nerasty, kríky a sem tam nelogické hundranie kolegov na kamienky
v ich topánkach som zvládal s prehľadom a na prekážky rôzneho
druhu som si už aj patrične zvykol. Dostavila sa nostalgia z dávnych
vekov, kedy som tadiaľ prechádzal so Žabom, Sinmarou a textovým
sprievodcom od pána profesora Golemu (za aktualizáciu ďakujem Stanislavovi!).
Tentokrát muselo chalanom stačiť len moje hundranie z vlastnej hlavy bez
náležitých pomôcok. Teda až na už zaniknutý kartografický ústav
v Harmanci. Mená lodí stratených, Badínsky vodopád, horúca asfaltka
a hlavne veľa veľa otázok („Už tam sme?“). Aj taký bol výlet troch
nihilistov v Badínskom labyrinte. Po ňom sa nezabudlo samozrejme ani na
Velestúr, veď aj keď obradisko sa presunulo, väčšina z nás akciu volá
stále podľa susednej hory s pohnutou históriou.
Cesta nazad sa niesla v duchu, že niečo zmeškáme, no
nakoniec sa nič také nekonalo. Keďže môj plán bol stihnúť pred samotnou
ceremóniou ešte čo-to prediskutovať s ostatnými dôležitými ľuďmi, chceli
sme prísť čo najskôr. Nakoniec sme to stihli prv, než bolo povedané vopred. To
som pochopil pri príchode do tábora, keď nikto nevedel, kde je môj obradný
kolega. Počas jeho spánku (nie nebojte sa, nešlo o nič v spojitosti
s predávkovaním, jednoducho mu bolo teplo a mal pokoj od rodinných
povinností) sa začala v tábore ozývať stěřočejština a všetkým bolo
jasné, kto sa ujal slova. Horlivci zo všetkých západoslovanských krajín, plus
dva kusy z východu sa chystali vyhrať v tradičnom športovom zápolení
(druhom najdôležitejšom po olympijských hrách – toto len tak nezanikne!) –
legendárnej Velesiáde. Na tú mal Douktouř už tradičného spoločníka Milana, no
tentokrát bolo počuť čoraz viac komentárov aj od jeho milej ženušky, ktorá mu
sem tam vysvetlila, že nemá úplnú pravdu. Okrem pravidelných disciplín ako hod
klátom, preťahovanie lanom, zápasenie, preťahovanie rukou sa dostavili
príležitostné veci ako lukostreľba. Oproti minulým rokom pribudlo niečo nové
a to bola hojná účasť detí či Súboj titanov. Treba spomenúť, že deti mali
vlastnú kategóriu (podobne ako ženy, ktoré v našej občine ešte neprešli
emancipáciou) a na sviatok ich prišlo skutočne hojne. Je vždy krásne
vidieť, že stromy veľkého dubu sa stále rozrastajú a náš Rod nezaniká.
Sláva našim mužom!
Nadšenie niektorých víťazov nemalo konca kraja, no niektorí
z nás vedeli, že nám naše povinnosti ešte len začnú. Po vskutku plodnej
debate, kde sme my obradníci podebatili aj so starešinom a pomocníkmi
o tom, čo nás čaká a neminie, sme sa pobrali postupne na miesto, kde
sa rozprestiera naše kapište. Prípravy obradu sa prišlo zhostiť hneď niekoľko
kusov ľudskej rasy. Postupne sa očistilo miesto a s ním aj my. Hromič
zapálil obradný oheň a postupne sme vykonali taký menší obrad pre tých
z nás, ktorí sa rozhodli ostatným pripomenúť, prečo tu vlastne sme.
Zapečatil sa kruh a zvuk trúbenia rohu volal účastníkov čakajúcich pod
kopcom.
Tí postupne prichádzali. Začalo zapadať slnko. Očistení
obradnou vodou, vydymení, postupne vypĺňali za zvukov gájd celý kruh. Tento rok
sme slávili hromovládneho Perúna v počte asi 75 kusov. Žreci sme boli
tentokrát dvaja. Opisovať kvalitu a obsah obradných slov tu
z morálnych dôvodov nebudem. Nech sa vyjadria tí, čo tam boli. Snažili sme
sa uctiť si hromovládcu a jeho atribúty či silu ako sme to cítili my.
Neopomenuli sme ani históriu našich obradov. Prihliadli sme aj na aktuálne
dianie v slovanských krajinách. Obetovali sme mu tradičné obetiny
a urobili sme aj rituál s ohnivou sekerou, jeho hlavnou zbraňou. Aj
prapôvodná Modlitba k Perúnovi nemohla chýbať. Stále úspešnejšia časť
obradu je privítanie nových členov naším starešinom. Poliaci nie prvýkrát
zobrali svojho mladšieho člena aby prišiel medzi nás a podstúpil rituál
postrižín. Oči jeho otca, plné hrdosti si uchovám v očiach naveky. Ani
mladý junák neskrýval nadšenie a prijal meč, svoje meno a svojho boha
s veľkou cťou. Prišla mu dokonca zaspievať aj jedna detská účastníčka.
Pohľady ľudí boli plné dojatia. Sám som o tomto prekvapení nevedel
a možno v budúcnosti uvidíme ešte plody tohto milého stretnutia! Po
tomto úkone nasledovali trošku starší horlivci na podstrižiny (v prípade
chlapca) a prihlásená bola aj žena. Aj oni prijali meno, vybrali si svojho
boha (zaujímavý bol výber, kde aj muž si zvolil ženskú bohyňu), obetovali časť
zo seba obradnému ohňu a boli hromadne prijatí do našich radov. Len veky,
ktoré čakajú pred nami nám ukážu, či vo svojom duchovnom živote vytrvajú až do
svojej smrti. Nech im naši bohovia k tomu pomáhajú! Celú ceremóniu potom
ukončili obradné koláče a medovina pre účastníkov. Každý povedal to, čo
cítil v danej chvíli. Niekto viac, niekto menej. Spokojnosť na tvárach ľudí
napovedala, že ich odkaz obradných slov a úkonov naplnil. Postupne sa
obrad ukončil a účastníci si ešte každý po svojom uctili pod drevenými
idolmi svojich patrónov ako to najlepšie vedeli. Tradične sme na Smrečníku
zostali ešte nejaký čas aby emócie nepretrhal čas a atmoféra ohňov nám
k tomu hrala do neskorej noci.
Niektorí sa postupne presúvali opäť na Hostinec a tak sa
družne veselilo do neskorých hodín. Repertoár piesní je myslím z roka na
rok bohatší. Záleží, kto sa ujme slova. Nechýbali okrem slovenských nápevov aj
tie poľské, či české. Niektorí zabrúsili aj do modernejších vôd, no dominovali
najmä piesne ľudové. Sem tam nejaký hudobný podklad či vtipná príhoda
dokresľovali klasický sobotný večer Perúnových dní pod mystickým Velestúrom.
Boli aj celkom milé poďakovania od nových ľudí. Ľudia pochválili našu prácu
a človek mal celkom dobrý pocit z vydareného ročníka.
Nedeľa je symbolom predovšetkým odchodu z miesta
konania našich najväčších slávností, ktoré Perúnov kruh slávi už 15 rokov. Za
ten čas sa mnoho ľudí vystriedalo, no vždy najväčšiu úctu majú u mňa tí,
čo tu boli od ich začiatkov. Títo ľudia tu dnes boli už so svojimi potomkami.
Im už neraz ich deti ukázali na našom sviatku, že cestu ich otcov si budú ctiť.
A veľmi rád budem pritom a podám im pomocnú ruku. Lebo nie je nič
krajšie ako vidieť horieť oheň tradície, ako pozerať sa na bohatú korunu slovanského
Veľdubu!
Aj kvôli nej sem mnohí merajú cestu. Aj kvôli stretnutiu
s ľuďmi, ktorých nevidíte počas celého roka. S ľuďmi, s ktorými
prebúdzate spomínaný plameň ohnivej sekery. S ľuďmi, s ktorými sa ako
každý rok, aj ten budúci veľmi rád stretnem v područí Kremnických hôr. Nad
mestom mincí, v srdci Slovenska, v strede Európy, v tom našom
Perúnovom kruhu!
Sláva Perunu!
Raslavien
P.S.: Ja som nedeľný odchod z konania osláv spojil
s návštevou runovej studničky v spojitosti s ukrajinskou vetvou
Perúnovho kruhu (o ktorej ešte ani nevedia, ale asi im dám súhlas, predsa len
dvorných fotografov potrebujem ako soľ!). Tú sa nám podarilo celkom rýchlo
nájsť aj napriek obavám, že je to priamo nemožné (vplyv martinského a
bystrického bulváru). Cestu cez Horné pršany môžem odporučiť.Všetko je
prvýkrát!
P.S.2: Do budúceho roka odporúčam polepšiť sa Teskoslavovi!
;-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára